la vita e bella

Keď môj bývalý priateľ toho občas vypil priveľa mával veľmi seba-ľútostivé a úprimné chvíľky. Samozrejme ľutoval všetko čo robil a ako sa správal. A ja som mu vždy hovorila len to jediné. Že nepotrebujem aby sa zmenil. Že jediné čo chcem je aby sa snažil, že mi stačí vidieť jeho snahu.

Vždy pre mňa snaženie sa nejakého človeka znamenalo oveľa viac. Lebo som vedela, že musí nájsť dostatočnú motiváciu, že sa musí naučiť prehrávať, prijať prehru a opäť vstať. A zase a zase… A vedela som, že nakoniec sa to podarí.. Nech to „to“ bolo čokoľvek. (Pokiaľ ide o správnu vec) Vedela som, že bojuje s niečím ťažkým, a to, že sa to hneď nepodarí nie je podstatné, oveľa dôležitejšie je nevzdávať sa.

No, tak ako som si veľmi cenila snahu druhých ľudí… Tak som bola na seba náročná a zaujímali ma len moje výsledky.

Často som sa učievala až neskoro v noci či skoro ráno. Až neskôr som si uvedomila, že to bolo asi preto, aby nik nevidel, koľko úsilia ma dobré známky stoja.

Aj keď som začínala chudnúť či sa pustila do niečoho nového, nikomu som to nevravela, len aby som sa potom mohla prezentovať iba výsledkami. Tie sa samozrejme často nedostavili….

A v posledných dňoch na mňa zvlášť doliehala moja nepostačujúca snaha…

Moja diplomová práca. Práve mi prišlo hodnotenie od školiteľa. (v čase písania príspevku) Reakcia? Sklamanie! Nie, nie je to zlá známka. Jasné, že som sa bála aj Fx. A som vďačná, že to tak nie je… Ale tej diplomovej práci som venovala  naozaj kúsok svojho srdca a ešte aj rok života (niežeby som bola taká poctivka, to len školiteľ chcel tak skoro nejaké výsledky). Moja teoretická časť je niečo, čo ma napĺňalo neskutočnou radosťou. Písala som o veciach, ktorým som vôbec nerozumela. Každú chvíľu som chodila do SNK a použila veľa rôznorodej literatúry. A prečítala jej ešte oveľa viac. Avšak isto to nie je len môj názor, že aj takáto vec môže byť veľmi nespravodlivá. Záleží aké máte šťastie na školiteľa a aké na oponenta. A školiteľa som si vybrala len preto aby mi náhodou nebol oponentom 🙂 . Od začiatku ma mal niekde zaškatuľkovanú a tak aj hodnotenie dopadlo. 

Štátnice. Keďže vôbec nie som zvyknutá na takéto čosi, chcela som sa na ne pripraviť ozaj kvalitne. A keďže mám s bifľovaním problém a s ústnymi skúškami ešte väčší, vedela som, že ma to bude stať veľa času, úsilia a nervov. Niektorí sa učili veľa, oveľa kratšie a vôbec by ma neprekvapilo, keby ich známka bola lepšia. Je to len o mojej mizernej sústredenosti a aj o šťastí. Lebo nie je otázka ako otázka. Nik sa nebude pýtať či si sa učil mesiac či týždeň. Podstatné je, aby si vedel rozprávať tam a v tej chvíli.

A posledné. Súkromný nekonečný boj. Päť a pol roka snaženia sa o „niečo“. 66 mesiacov plných malých výhier nad svojou slabosťou, nedokonalosťou a strachom. 1 915 dní, kedy sa mi to „niečo“ podarilo. A potom? Príde jeden deň. A prehra. Nezmeniteľná a nenávratná. A napriek tomu, že odvtedy sa naďalej snažím ďalej bojovať, možno už tak trochu (na prvý pohľad) nezmyselný boj, po zvyšok života si to aj tak môžem vyčítať. (Poprípade sa nájde niekto „dokonalejší“, kto „neprehráva“, aby mi prehĺbil výčitky).

Nebudem mať červený diplom, nemôžem vrátiť čas spať a nemôžem zmeniť nezmeniteľné. Nikto nehľadí na moju snahu a nik ju neocení. Podstatne je aby som ju cenila ja sama! Aby som vedela, že pri písaní diplomovky som pochopila veci oveľa hodnotnejšie ako je nejaké A-čko. Aby som vedela, že som napriek svojmu momentálnemu citovému rozpoloženiu a problémom, je skvelé, že som sa vôbec dokázala niečo naučiť. A že aj keď niekedy v našej snahe neuspejeme, dôležitejšie je opäť vstať, kráčať, možno sa plaziť.. ale ísť!

Možno moju, našu či vašu snahu neocení na tomto svete nik. Ale oceň ju ty sám!