„A vieš, že ja mám už aj frajera?“ Usmiala som sa. Malý sedemročný drobček predo mnou sa veľmi rád chváli. Napriek zopár chýbajúcim zúbkom sa veselo vyškiera. Bol jeden z príjemných horúcich dní a ona je oblečená ako sa na mladú slečnu patrí. Ružová suknička a modré tričko, ktoré pristane k jej žiarivým očkám. „Má už desať rokov,“ pokračuje v opisovaní svojej detskej lásky, „a už sme sa aj pobozkali,“ vyhlási hrdo. Jej kamarátky, rovnako bláznivé, sa začnú chichotať. S potláčaným smiechom som upozornila, že dúfam, že iba na líce. Pokrútila blonďavou hlavou. „Nie, na ústa, veď tak naozaj.“ Neprestala som sa usmievať, i keď moje myšlienky už neboli vôbec veselé. Jej kamarátky mi vysvetlili, že to vôbec nebol ozajstný bozk, lebo ona iba našpúlila ústa a nevedela čo ďalej. „Ale už viem!“ škaredo pozrela na kamarátky. Tento drobec a jej prvé lásky. Áno, lásky. Ako som sa dozvedela, dotyčný nie je prvý frajer. Bola som zvedavá, ako tento ich vzťah začal. „No, on mi povedal, že je do mňa a ja, som mu teda povedala, že som do neho.“ Samozrejme nič romantické, iba jeden večer na školskom výlete. Ale čo už, proste on je do nej a ona je do neho. Vydrží im to tak dva-tri dni. Dospeláci sa len zasmejú nad takýmto románikom. Nemysliac na dôsledky. Nehladiac na dôvody. Pre deti odrastené na nevhodných filmoch a vždy prístupnom internete, už neexistujú tabuizované témy. A označenie 15-ky v krúžku vo filme vysielanom doobeda je až výsmechom. Nemoralizujem. Je to realita. To iní, sa nezmôžu na iné, iba na kritizovanie dnešnej mládeže. A ako vždy len sa dávajú záplaty na starú látku.
Celá debata | RSS tejto debaty