la vita e bella

Dobro potichu koná

Jeden môj známy o mne hovorí, že som katolícka fanatička: Obhajujem si (zaslepene) nemenovanú kresťanskú politickú stranu, našu Katolícku univerzitu a všetko, čo sa na nej udeje. Obhajovala som štrajk lekárov, lebo môj (bývalý) priateľ je budúci lekár. Obhajujem, kňazov, sestričky, pápeža, cirkev. Vždy, keď títo „moji milí“ vyvedú nejakú „hlúposť“ s radosťou sa ide o to so mnou podeliť a vypočuť si môj habkavý obranný názor.

Ale ja nie som fanatička. V skutočnosti by som chcela mať aspoň vieru ako horčičné zrnko. Vôbec si zaslepene neobhajujem nemenovanú politickú stranu, ale i tak neviem, koho som v skutočnosti mala/mohla voliť. Neexistuje asi politik, ktorému by som verila. Rada by som. Ale, ktorý by mal byť ten môj vyvolený?

Nesúhlasím s mnohými krokmi, lebo ma bolí ľudská „ješitnosť“ (viem, nemala by som použiť to slovo, ale hodí sa mi tu).  Neobhajovala som lekárov, (len) pretože chceli vyššie platy, ale pretože verím, že demokracia má mať aktívnych občanov. A súhlasím s tým, aby sa dával najavo nesúhlas s tým, čo sa nám nepáči. A aby sa s tým niečo robilo. Aby si niektorí „tam hore“ uvedomovali, že to čo robia nie je jednoducho dobré. Nezovšeobecňujem. Uvedomujem si ľudské poklesky a slabosti. Uvedomujem si, že sme „len“ ľudia. Neverím na dokonalosť človeka. Iba na úprimnú snahu o ňu. A to si naozaj cením. A cením si, keď si vie niekto priznať svoju nedokonalosť, ospravedlniť sa a ísť ďalej. Ďalej sa snažiť. Potom nemám/e dôvod vyčítať chyby minulosti. Alebo, azda hodnotíme úbožiakov z pozície dokonalých?

Ale taktiež viem, že nie je všetko také aké to vyzerá. A nielen na prvý či druhý pohľad.

Občas si pozriem správy a chce sa mi plakať. Som zúfala a nešťastná. Z ľudských pohnútok, ktoré tak ubližujú. Z túžby po moci, ktorá tak veľmi ničí.

Našťastie som bola obdarená nekonečnou nádejou (naivitou?) a dôverujem v ľudské dobro.

Vždy sa na všetko chcem pozerať z tej lepšej strany. Hľadať v tom niečo lepšie, než sa na prvý pohľad zdá. Než je to na prvý pohľad prezentované. (Žiaľ, často opak je pravdou. A neviem či si viete predstaviť ako to moje srdiečko zabolí.)

Ale hovorím si, prečo nie? Tak veľa ľudí vie vyčítať, hľadieť len na negatíva, na základe jedného súdiť všetkých, na základne mylných informácii sa tváriť ako majster sveta a s radosťou sa pozerať na verejnú popravu či lynčovanie. Mám napísať, takí sme my ľudia? Bolo by to odo mňa pokrytecké. Pretože verím, že takí nie sme všetci. Dokonca verím, že tých s pozitívnym pohľadom je viac. Len akýmsi mne nepochopiteľným paradoxom do sveta vždy idú len tie postoje negatívne. Akoby negatíva viac kričali.  Asi to tak je…pretože negatívne kričí…. ale Dobro? To koná! 🙂 .