la vita e bella

Mala som k nim patriť. Tisícky ročne, desiatky denne. V roku 1988 ich bolo najviac. Mohlo ich byť 51 001, ale bolo ich o jedno menej.  Mohla/mala som byť jednou z vás. Detí, pre ktoré možnosť voľby neplatí, neexistuje. Deti, ktoré na svoje telo právo nemajú. Deti, ktoré neuzreli oči svojej mamky či svetlo sveta. Mala som byť nenarodená. Tehotenstvo malo byť prerušené. (Prerušené? A kedy by som pokračovala?)

Bola som len malá „fazuľka“, keď pred ženou, pod ktorej srdiečkom som si práve šťastne „plávala“, stál muž. Jej milovaný muž. Otec mojich súrodencov. Môj otec. S peniazmi v ruke, podávajúc ich svojej – už asi bývalej láske – so slovami: „Daj si to preč.“ Fazuľka sa zachvela. Strachom. Aj srdiečko jemnej ženy sa zachvelo strachom. Milovaný ju opúšťa. Mladá mamička, sama, s troma deťmi, ďaleko od rodiny. Ktož vie, či sa pýtala Boha, čo má robiť, či to vedela hneď. Určite nerozmýšľala nad vraždou. Svojej jedinej dcérky, aj keď to vtedy ešte nevedela. Určite sa bála. Ale ženy sú silné. Moja mamina bola a je silná. Odmietla ponuku. Postavila sa názorom a radám okolia. A ja jej môžem byť len vďačná. Ja som svoju možnosť voľby dostala.

Nebola som nehodou ani náhodou. Jednoducho som už nespadala do niečiej budúcnosti. No, našťastie do niečiej áno. Mohla som byť síce ušetrená od mnohých sklamaní, bolestí, pádov, trápenia,samoty,..(Nie, raz som si to priala). Ale prišla by som aj o moje priateľky, priateľov, o okamihy radosti, šťastia, neskutočné zážitky, o možnosť byť tu pre niekoho, milovať a byť milovaná.  No, dostala som možnosť výberu, bojujúc so zranením, žijúc si s pocitom, že som už od fazuľky bola nechcená. Ale už viem, že som bola i chcená a nekonečne milovaná.

Milujúca, silná matka, povedala áno, životu. Ďakujem, mami, že som :)!