la vita e bella

Mám rada metafory a analógie. Teda nie celkom. Keď sme mali štylistiku, dosť som ich neznášala, ale mám ich rada v reálnom živote. Pozrieť sa na jednoduchý detail a pochopiť v ňom hlbokú pravdu.

A tak mi raz jedna analógia napadla:

Je tu obdobie (kamarátky sa mi smejú, že neviem povedať slovo sex, takže teraz neviem nájsť vhodný názov), ale toto obdobie je obdobím … sexuálnej devastácie. Keďže pre mňa je medzi sexom a milovaním veľký rozdiel, povedala by som – devastácie milovania. Ale neviem či je to len tu a teraz. V podstate to akosi – tu – bolo vždy. Ale zatiaľ, čo kedysi sa o tom len tajne šepkalo v kuloároch a vždy sa to snažilo akosi držať v tajomstve a privierali sa nad tým oči. Teraz to je oficiálne, schválené, dobré, zdraviu prospešné, a kričiace z každej jednej strany.

No…. teraz by som mohla asi moralizovať, že ? 🙂 Rozkázať – čakajte do svadby a buďte verní, lebo tak je to dobré! Áno, je to tak dobré a je to tak správne, ale nerozkazujem to.

Čítali ste Harryho Pottera? (Miešam detskú tému s „dospeláckou“.  Hmm, čo z toho asi vznikne? 🙂 )

Ale práve pri čítaní mi napadla jedna taká analógia. TenKohoNetrebaMenovať – alebo lord Voldemort, aby prežil, rozhodol sa svoju dušu roztrieštiť . Rozdelil ju do niekoľkých horcruxov (boli to hocaké malé veci, v ktorých bol uložený kúsok jeho duše pomocou mágie.A duša sa dala rozdeliť vraždou.)

Voldemort riskoval a rozdelil si dušu, ak si dobre pamätám, tak až na 7 kúskov. Úplne rozpoltenie osoby.

A toto pre mňa predstavuje sex či milovanie. Je to asi silné tvrdenie. Ale akosi to tam niekde hlboko cítim. (Som jediná? A možno tento jemnučký hlások iba umlčujete. Isto tam niečo také je. Ticho! … Počuješ?) Rozdelíš si dušu raz. Zostáva ti už iba časť duše, ktorú daruješ svojmu manželovi, pretože už jednu časť si dal niekomu inému. Rozdelíš ju dvakrát, trikrát, dvadsaťkrát…. čo potom zostane tvojej manželke? Aká časť duše? Že to nie je pravda?  Že sex je len príjemná činnosť, nič viac? Každý vie, že to tak nie je. Aj najpovrchnejší a najplytkejší človek cíti, že to nie je obyčajná „činnosť“.

Aj keď kto vie…. Možno keď máme vytvorených 40 horcruxov, tá naša duša zostala taká malá, že len ťažko je v nej ešte priestor pre „niečo väčšie“ „niečo viac“ pre cit, pre lásku.

Ale pokiaľ máme stále ten svoj kúsok duše, stále je tam priestor pre lásku. A prečo si rozdeľovať dušu? Nechceme ju mať azda jednotnú, celú a úplnú ? A úprimne, stojí ti to bolestivé roztrieštenie za tu chvíľkovú radosť, ktorá pominie? Stojí ti ten človek, ktorému daruješ kúsok svojej duše naozaj za to? Čo spraví s tvojím kúskom duše? (akoby povedala moja učiteľka zase – sladko moralizujem, prepáčte, nechala som sa uniesť…)

A ako dopadol Voldemort? Všetky horcruxy boli zničené. A z jeho duše zostalo len niečo neidentifikovateľné, škaredé, neschopné samostatnej existencie….

Je to iba analógia. Neviem či  pravdivá. (Ale viem, že si nechcem overovať jej pravosť v reálnom živote. A áno viem, možno som len dieťa v dospeláckom veku. Preto miešam nezlučiteľné. Preto to vidím príliš dramaticky. Možno mi niekto opäť povie „dozreješ“. Hm, nie ďakujem, ja som so svojím názorom spokojná 🙂 ).

Ps. Neviem, ako by to fungovalo u Voldemorta. Ale viem, že pre nás – ľudí existuje Niekto, kto vie naše kúsky duše opäť spojiť. Niekto Komu, keď odovzdáme každý kúsok tejto našej duše, z nej spraví opäť jeden neporušený celok. Stačí poprosiť o pomoc správneho Lekára duše, Jemu stačí slovo, a naša duša ozdravie 🙂