la vita e bella

Táto téma nie je nijak novátorská. Len ju treba z času na čas pripomenúť, aby sme nepodľahli efektu špirály mlčanlivosti. A aby sa kompetentní nenazdávali, že je všetko OK. A možno raz, nie vďaka mne, ale hádam vďaka niekomu inému, keď už bude pripomienok dostatočne veľa, sa to konečne zmení –  systém nášho zdravotníctva a niekoľkomesačná cesta  pacienta jeho zastaveniami:

Zastavenie prvé. Moja obvodná lekárka.

Prišla som, na dverách žiaden oznam. Až keď som čakala už dosť dlho, (teda „iba“ oveľa dlhšie ako zvyčajne), odhodlane som zaklopala a zistila, že pani lekárka má prázdniny. V septembri. Keď všetky deti trpia zníženou imunitou pre zmenu počasia. Čakáreň oproti teplotám vonku kontrastne dosahovala teploty prímorských letovísk. Hotový raj pre choroboplodné zárodky prúdiace s nadšením od jedného dieťaťa k druhému.

Zastavenie druhé. Iná obvodná lekárka.

Samozrejme, keďže jej kolegynka prázdninovala, ona mala toho veľa. Keď som jej ukazovala, kde ma bolí, ani sa na mňa nepozrela. Strata času. Keď sa mi sestrička snažila vysvetliť, kam mám ísť ďalej, ostro ju zahriakla, pretože na to naozaj nemajú čas.

Zastavenie tretie. Otorinolaryngologické vyšetrenie.

Po „zopár“ hodinkách čakania som nakoniec dostala i kvalitnú „hubovú.“ Veď ako si to vôbec predstavujem prísť v piatok (po tých pár hodinách čakania už) pred obedom. Však piatok je už taký malý víkend. A cez víkend sa nepracuje.

(Ďalšou zaujímavosťou tejto čakárne bol lekármi obľúbený nápis na dverách: „NEKLOPAŤ!!“ Paradoxne, kľúčik od toalety pre pacientov mali práve v ambulancii.)

Zastavenie štvrté. Návšteva neurológa.

Ako pacientka detskej obvodnej lekárky som mala šťastie, že ma vôbec chcel vyšetriť. Mala som ísť k tomu (ako som sa v čakárni dozvedela), ktorý prvé čo spraví, otvorí skrinku podobnú kvalitnejšie zásobenému domácemu baru. A pokiaľ by som mu nerozšírila jeho zbierku, ani sa na mňa nepozrie. Našťastie som sa nemusela trápiť vhodným výberom fľaše. I keď… ísť do ambulancie ráno (nie na šiestu, treba tam byť ešte skôr), len a len preto, aby som sa zapísala… Tak platí staré známe: Kto prv príde, ten prv melie.  A tak sa mohlo začať moje dva a pol hodinové čakanie, kým neurológ vôbec začne ordinovať. A potom ešte kým prídem na rad. Ale našťastie som bola „obohatená“ a počúvala obľúbenú tému všetkých postarších dám – neschopnosť a nevychovanosť dnešných mladých.

Zastavenie piate. Infektológia.

Opäť iba čakanie. Na to som si mohla už tak zvyknúť, že by to nemuselo stáť za zmienku. Ale páčilo sa mi zariadenie ambulancie, aspoň sa bolo na čo pozerať, počas tých „pár“ hodín.

Zastavenie šieste. Objednanie sa.

Naozaj som sa zhrozila po príchode do čakárne, v ktorej sa rad končil až za jej dverami. Na moje veľké-preveľké šťastie – táto lekárka robila obe vyšetrenia, ktoré som potrebovala. Och, konečne dve muchy jednou ranou. A teraz sa stačilo iba objednať. Len pomedzi všetky tie „hundrajúce“ a ohovárajúce babky a tetky som jednoducho nemala odvahu sa postaviť pred všetkých a obehnúť ich. Tak som sa opäť rozhodla trpezlivo vyčkávať. Našťastie, milí ľudia ešte stále nevymreli. A dve, v čakaní zrejme skúsenejšie dámy, mi dovolili ísť pred ne a objednať sa.

Zastavenie siedme. Endokrinológia.

Objednanie na určitý čas v dnešných časoch asi nič neznamená, ak si nepriplatíte päť eur. A, samozrejme, ak chce niekto známy zagratulovať oslavujúcej pani endokrinologičke, nie je vhodnejší čas ako keď je v práci a má plnú čakáreň. Veď vtedy sa azda najlepšie klebetí.

Zastavenie ôsme. Interné vyšetrenie.

Konečne prázdna čakáreň a, dokonca, ma vzali i relatívne načas (veľa tú zohráva postoj k relativite). Lekárka do karty píše iné ako jej diktujem, aspoň, že váhu mi nezvýšila či  z výšky neubrala, to by mi fakt prekážalo. Ale zabudnutá a stratená nula v kolónke „antikoncepcia“ sa tiež ťažko vysvetľovala mojej mame. (Tak čo už, gymnazistov a medikov strojopis neučili.)

Zastavenie deviate. Telefonická objednávka.

Konečne som sa dočkala. Zatiaľ som správanie – ja som niekto a vy obyčajné „exkrementy“- mohla  vidieť len voči iným pacientom. Teraz som si to zažila na vlastnej koži. Pokiaľ mate náhodou prehnane dobrú náladu a chcete sa trochu upokojiť, či priam naštvať, stačí zavolať niektorej z ochotných sestričiek. Ony naozaj nie sú „call lady“ a i cez telefón vám veľmi rady pripomenú, že ich otravujete. Jaj, asi som zabudla, že nemám volať v piatok.

Zastavenie desiate. Biela vlajka

Prepáčte, vzdala som to. Bolesť prešla. Iba občas sa vráti. Po každom vyjadrení lekára: všetko je v norme, žiadne anomálie, nič tam nie je, som usúdila, že viem aj vhodnejšie využívať svoj čas…

Ale nie! Milí lekári (sestry, …) (teraz pár nefejtónových a úprimných slov:), vždy som sa vám vyhýbala, toto bolo jediný raz, čo ma čakali toľké vyšetrenia, a žiaľ to nedopadlo najlepšie. Ale napriek týmto skúsenostiam, máte moju úctu, vďaku, obdiv. Je škoda, že niekoľko jedincov vám kazí vaše renomé. Je škoda, že práve u nás v meste je takýchto jedincov sústredených akosi viac. Moja vďaka a obdiv vám patrí aj za to, že dokážete napriek častej kritike pokračovať vo svojej práci, poslaní. A v podstate viem, že nanič je systém, nie vy. (dúfam, že ešte pár rokov nebudem potrebovať ďalšie vyšetrenia, ale ak by áno, hádam budem mať šťastie na tých lepších z vás, a určite sa potom o svoje pozitívne skúsenosti rada podelím 🙂 )