Veľmi ma teší predstava, keď raz budem so svojím manželom (dúfam) zariaďovať našu domácnosť a budeme hovoriť: „My sme múku mávali uloženú takto.“ „A my sme mali toto na toto,“ „A toto sme my mali tu,“ … No, áno možno to ani nie je také milé, ale teším sa ako budeme spoločne hľadať nie to moje a to jeho, ale to naše.
A keď sme pri tej spoločnej domácnosti, žijúc si na priváte štvrtý rok, občas ma chytia i riadne obavy. Ako to budeme spolu zvládať? Keď vidím aké ťažké to je, keď ľudia majú odlišné návyky, zvyky… Vždy, keď počujem ako spolubývajúci „stíšia volume“ a viem, že ohovárajú, tak rozmýšľam, čo som zase spravila zle? Riad som umyla, vaňu očistila, čo im vadí tento raz? A samozrejme i mne vadia vlasy vo vani, plné umývadlo, nepozametaná chodba či obyčajný detail – nedopitý čaj na stole, keď niekto odíde na víkend domov.
Spoločne žiť nie je vôbec jednoduché.
Možno v manželstve to bude iné. Vo vzťahu je úprimnosť a otvorenosť. Určite si budeme hovoriť, čo nám prekáža. Ale akosi tuším (neviem, skúsenosti nemám), že to čo pred svadbou vyzerá ako nepodstatné detaily, ktoré ani tak neprekážajú a naivne dúfame, že časom sa i tak určite odstránia. Sa po svadbe mení na OBROVSKÉ PROBLÉMY, ktoré sa určite samé neodstránia, a ktoré nás dokážu denno-denne neskutočne iritovať.
Toto je samozrejme iba jedna – jediná maličká časť manželstva. O tom aké to je celé zložité by niektorí vedeli rozprávať hodiny a hodiny.
A preto sa mi pozastavuje rozum nad logickým rozmýšľaním podaktorých.
Povedia si: Načo svadba? Je to iba zbytočne drahá formalita.
No, áno, pokiaľ by svadba pre mňa mala predstavovať iba podpis na matrike a zmenu priezviska. Asi by som s týmto tvrdením súhlasila.
A je pravdepodobné, že taká svadba v kostole vyjde ešte drahšie. Svadba v kostole je sen asi každého dievčaťa. Nachvíľu byť nádhernou princeznou v bielom. Nádherná. Krásna. V romantickom okamžiku pri prítomnosti svojich najbližších povedať „Áno“ svojmu milovanému princovi. No, ja som ťažká romantička, viem, že nie každý to takto berie. A mnohí ste si asi pomysleli, že mám 14 rokov a som mimo :). Ale je to v každej žene. Tá najväčšia túžba. Byť krásna, byť milovaná. Ale svadba, nie je len o tom.
Svadby v kostole sa stali zvykom, tradíciou, ktorá sa od nás kresťanov, tak akosi očakáva. Minimálne rodičia či starí rodičia na tom celkom dosť trvajú. Ale pokiaľ na to nie sú peniaze tak už ani tak veľmi netrvajú.
Avšak ako pri všetkom, čo tu je, stále zabúdame na pravú hodnotu svadby. Svadba je jedna zo sviatosti. Nie je to len o snúbenici a snúbencovi. Pri svadbe do tohto vzťahu vstupuje Boh. To On požehnáva vašu budúcnosť. Váš každý deň. Vaše hľadanie kompromisov. Vaše obdobia búrok. Vaše rozhodnutia. Vašu lásku. Vaše pochybnosti. Vaše deti. Vaše… A toto je pre mňa svadba! A pre toto je pre mňa dôležitá. Neviem či existuje ťažšia vec ako prežívať spoločne (a úspešne) zbytok svojho života. A myslím, že by bolo veľmi hlúpe odmietnuť akúkoľvek pomoc. Najmä pomoc najvšemocnejšiu. Je to smutné, že tradície sú už také tradičné, že úplne zabúdame na to, že ich zmysel je oveľa väčší, ako len samotná tradícia.
myslim, ze som napisala, ze ASI kazda ...
čo boh spojil...a koľko je rozvodov,ako... ...
Bella, ubezpečujem ťa, že nie každá... ...
Celá debata | RSS tejto debaty